Stalo sa to dávno. V rámci vtedajšieho ROH dostala moja kolegyňa poukaz na rekreáciu do Krkonôš.
- Ako to už však v živote býva, tesne pred jej odchodom jej odviezli mamku do nemocnice. Je celkom prirodzené, že nemohla ísť. Poukaz ale nesmel prepadnúť a tak vybrali mňa. Nemám rada turistiku, nemám rada hory- argumentovala som. Všetko márne. Vedenie odborového zväzu sa rozhodlo, že tam vycestujem.
Vtedy to nebolo tak, že ste mohli takú poctu- ísť zadarmo na rekreáciu- iba tak odmietnuť. Bralo sa to ako nutná povinnosť.
Zbalila som si teda kufor, pribalila vibramky a vak a nasadla na vlak. Chytila som sa výzvy, ktorú život priniesol. Vtedy sme žili v spoločnom štáte s Čechmi. Nebola to teda cesta do cudziny, iba v rámci republiky. Nikomu vtedy nerobilo problém rozumieť českému jazyku. Rovnako oni rozumeli tomu nášmu.
- Vlak ma teda doviezol do miesta rekreácie. Ubytovali ma s jednou slečnou v rovnakom veku ako ja, ktorá pochádzala tiež zo Slovenska.
Hneď prvý večer sa konal zoznamovací večierok. Vyfintili sme sa a išli tancovať. Okolo nás sa začali točiť dvaja mládenci z Kladna. Montéri, fešáci.
Slovo dalo slovo a vytvorili sme tam vynikajúcu partiu ľudí, ktorá sa stretávala skoro ráno a už naháňala množstvo kilometrov, ktoré si predsavzala. Nikdy som si veru nemyslela, že si takto obľúbim turistiku.
Večer sme sa potom nahodili do gala a šup na tancovačku. Dva týždne ubehli ako voda. Prišiel posledný večer a nám sa veru nechcelo rozlúčiť. Sľúbili sme si, že sa budeme takto stretávať každý rok.
- Tak sa aj stalo. Viac ako štyridsať rokov sa stretávame začiatkom júla. Zaiste nie všetci z veľkej partie, ale 5-10 ľudí základných a ich rodinní príslušníci sa vždy stretne a aj po rokoch si spomíname na tú skvelú odborársku rekreáciu.
Vďačím jej za skvelé priateľstvá, ktoré pretrvali roky aj napriek rozdeleniu republiky.